reklama

Ťažký život erasmáka v Prahe

Čo môže Praha ponúknuť obyčajnému študentovi? Kvalitné vzdelanie, ale i katastrofálne “koleje”. Skúšku internacionálneho života, ale i ukážku, aké sú niektoré národy zvery. Možnosť vyskúšať, čo všetko zvládnete, i to, čo už nie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)
Výhľad na Prahu z Petřína
Výhľad na Prahu z Petřína (zdroj: Monika Kusendová)

Život na “kolejích”

Toto je kapitola sama o sebe, na ktorú aj napriek mnohým negatívam budem ešte veľmi dlho spomínať s nostalgiou. Internáty niesli naozaj príznačné meno “Kolej Hvězda”. Najmä nám, erasmákom boli vyhradené najviac rozpadnuté priestory. V prvé týždne sme mali nonstop “Deň otvorených dverí”. Veľké opravy nemali konca kraja a na vchodové dvere sa stále len čakalo. Malo to svoje výhody – človek si sem mohol vodiť návštevy a o kontrolách sa nikomu ani nesnívalo. Sbs-kári boli milí, usmiati, ústretoví, načo by robili študentom ďalšie problémy? Veď tuná ide o jediné – prežiť!

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Postúpme však vyššie. Na prízemí sa nachádzali najslušnejšie kúpeľne, dokonca jedna zrekonštruovaná. Nevídaný luxus! Až taký, že tam chodili ľudia zo všetkých poschodí. Prvé poschodie sa začínalo rozbitými dverami a ďalej to bolo v podobnom duchu. Na druhom poschodí som mala svoju “kuticu” ja. Situovanú v strede dlhokánskej chodby práve oproti výklenku, kde chodili “pártiť” Španieli. Najprv mi to prišlo super, ale potom som si uvedomila, že sa asi nikdy nevyspím. Celá chodba vždy voňala jednou rastlinou a za suseda som mala hlavného “vyhulovača”. Ten vždy, keď vetral, všetci okoloidúci boli vysmiati. Každé ráno to na chodbe vyzeralo ako po veľkej alkoholickej kalamite a kuchynka na tom bola ešte horšie. Lebo veď, nechajte variť ožratých ľudí…

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Legenda vraví, že sa tu varia psačie konzervy s párkami. No nedajte si!

Špecialitky intrákovej kuchyne
Špecialitky intrákovej kuchyne (zdroj: Monika Kusendová)

Moja izba bola menšia než som očakávala. Hoci som bývala aj v “preslávenej” Mlynskej doline s plesnivými sprchami, toto ma na pár dní celkom dostalo. Ak som si nezamkla dvere na chodbu, samé sa mi otvárali, nábytok pamätal ešte toho, koho si ja už nepamätám. A medzi dvoma posteľami bolo asi toľko priestoru, aby ste si tam zložili topánky. Lyžiarky už nie. Ale mali sme nové plastové okná, za ktorými denno-denne stále “oxidovali” robotníci a omietka sa mi pravidelne sypala na podušku. Kúpeľne a toalety boli samozrejme len na chodbe. Asi pre tridsať – štyridsať ľudí. Samozrejme, rozdelené na dámske a pánske, ale kto by to tu už len dodržiaval? Nikto. Si rád, keď sa dostaneš na rad. Hocikde. So zavretými očami, radšej nedýchajúc. Úroveň hygieny, ktorá hádam strašila upratovačky i vo snoch. Ktorá toto dlhodoba zvládla, tá sa mohla rovno prihlásiť na ironmana. Sranda, no. Povedala som si však, že toto je moja príležitosť prežiť všetko študentské čaro v plnej sile, tak prečo nežiť chvíľu v extrémoch?

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Do hororu dobré...
Do hororu dobré... (zdroj: Facebook)

Moja spolubývajúca bola z Ukrajiny. Príliš toho za celý semester nepovedala, mala som pocit, že príliš ani nežije. Občas som kontrolovala, či ešte vôbec mám spolubývajúcu. Teda živú. Priesvitná, chudučká, ledva prešla do kuchyne alebo do kúpeľne. Spala tak pätnásť hodín denne, v chladničke fľaša vodky a pizza. Občas som mala pocit, že zakorenila v posteli. Ak náhodou bola hore, tak plakala cez skype s kamarátkou. Užívala si to očividne. Ale inak nebola problémová a dalo sa s ňou dohodnúť. Dalo by sa povedať – neškodná.

A zážitky z internátu? Smejem sa na nich doteraz. Na zábavu sme mali dve možnosti – opíjať sa na chodbách “kolejí” bez nejakého rizika, že tam príde kontrola. V okolí internátu neboli žiadne podniky ani krčmy, kde by sa dalo “vypustiť paru”. Jedine novootvorená večierka nejakého Čecha – optimistu a poľského traktoristu. Mali super domáce polievky i pivo “za facku”. Tam sme často išli “na jedno”.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Intráková "hostina"
Intráková "hostina" (zdroj: Monika Kusendová)

A potom hor sa do Starého mesta, kde sa to študentskými podnikmi i Slovákmi len tak hemžilo. Prvýkrát sme si dali “random tour de bar” a v každom nejaké iné pivo. Tuná si človek úplne odvykol od akéhokoľvek tvrdého alkoholu na párty. Stačilo pivo. Aj toho bolo viac ako dosť. Zažili sme všetko – 1000 a 1 pivo, párty slovenských IT-čkarov, blúdenie nočnou Prahou, pretože sme sa omylom zviezli na úplne opačný koniec mesta, noc bez akéhokoľvek spánku, keď sme si spravili na intráku praženicu ako zo špičkovej reštaurácie. Nakoniec sme s raňajkami “zakempili” na internátnych schodoch, lebo nebolo kam inam.

Ešte sme ani nezačali jesť, keď sa prirútil môj zhúlený sused a po otázke: “Co to tady žerete?” si rukou nabral svoju porciu z mojej misky. Dobre, hlavne, že nám všetkým chutilo…

Štúdium na Karlovke

Z Bratislavy som šla na Univerzitu Karlovu trocha s rešpektom, i keď veľa ľudí má Erasmus len za taký “flámovací” pobyt. Chcela som sa v poslednom ročníku ešte niečo nové naučiť, rozšíriť si obzory, získať prehľad aj v oblastiach, kde som nemala takmer žiadny.

Univerzita ma očarila hneď v prvý deň svojou polohou priamo pri Vltave. Každé ráno som sa prešla pešo po nábreží, užívala si pohľad na Hradčany, Karlov most a všetky historické skvosty. Hovorila som si, aké je to super, že som sa tu takto na sklonku mojich štúdii “vyskytla”. Cítila som sa trocha ako “slniečkar” a hovorila som si, aký je život krásny.

Výhľad na Vltavu a Hradčany
Výhľad na Vltavu a Hradčany (zdroj: Monika Kusendová)

Všetko šlo ľahšie než som si myslela. Profesori sa ku nám správali ako k rovnocenným, triedy boli poväčšinou menšie, takže každému sa vždy ušiel priestor na vyjadrenie. A tak sa stalo, že som sa po pár mesiacoch lepšie orientovala v českej politike, médiách a načítala desiatky štúdii a odborných kníh a zistila som, že ma to i baví, keď mám spätnú väzbu. Stresy na hodinách vystriedala túžba stale sa zlepšovať. Priemer tiež nebol na zahodenie, tak som si v duchu povedala, prečo som sa takto “hecovať” nezačala skôr než v piatom ročníku… No nič, lepšie neskoro ako nikdy. Výber predmetov bol naozaj pestrý – žurnalistické, kreatívne, historické i jazykové. A ak ste sa náhodou aj na niektorý predmet zapísali a potom sa vám ho nakoniec nepodarilo absolvovať alebo ste naň nemali čas, neriešilo sa to automatickým FX, ako býva zvykom. Jednoducho vás nehodnotili. Čiže žiadna zbytočná byrokracia a hodnotilo sa len to, čo ste spravili, nie to, čo ukazuje systém. Každému, kto ešte nebol na Erasme ho odporúčam zažiť. Aj tomu, kto už bol.

Zlepšíte sa, ani možno netušíte ako. Už len tá motivácia je tu o niečo väčšia.

Po výletoch

Kto by nevyužil takmer polroka v Prahe i na spoznávanie mesta a okolia? Síce času vôbec nebolo toľko, ako som si predstavovala, ale aj tak som dosť pochodila. Keď som sem prvýkrát pricestovala, prišla som vlakom o štvrtej ráno a nemala som čo zopár hodín robiť. Tak som sa prešla pešo z hlavnej stanice, cez Karlov most až na Petřiny kde bola “Kolej Hvězda”. Boli to desiatky kilometrov, ale mne to vôbec neprekážalo.

Východ slnka som si užila sediac na okraji Karlovho mosta, vychutnávajúc si tvaroh z Kauflandu. Tak na turistu – študenta.

Moje ďalšie kroky viedli na Pražský hrad, Vyšehrad, Karlštejn, na Staroměstskú pozrieť historické centrum a orloj. Zažila som nádherné vianočné trhy, niekoľko bežeckých akcií. Objavila prírodné areály ako Obora Hvězda, Landronka či divoká Šárka s očarujúcimi skalnými útvarmi i archeologickými náleziskami.

Maratón v pražskej Stromovke - najstarší pražský maratón
Maratón v pražskej Stromovke - najstarší pražský maratón (zdroj: Monika Kusendová)

Najviac z toho všetkého ma očaril jednoznačne hrad Karlštejn. Vybrala som sa tam jedného decembrového rána. Cesta vlakom trvala približne trištvrte hodinu. Zo stanice som šla peši niekoľko minút a hrad stále nebolo vidno. Čakala som, kedy sa zrazu zjaví za zákrutou. A ten pohľad stál za to. Keď sa konečne vynoril z hmly. Majestátny. Hrdý. Žijúci svoj vlastný život – dávno minulý.

Každý, kto miluje históriu, časy “Otca vlasti” - Karla IV. či muzikál “Noc na Karlštejne” má pocit, že by sa na tomto mieste vedel stratiť na dlhší čas.

Hrad Karlštejn
Hrad Karlštejn (zdroj: Monika Kusendová)

A čo sa týka najextrémnejšieho dobrodružstva, zažila som ho ešte v ten istý mesiac. Týždeň pred Vianocami som si vybrala ultra pretek známy ako Pražská stovka. Možností bolo viacero – 30, 55, 105 a 175 kilometrov. Trikrát hádajte, ktorú som si vybrala. Lebo veď, kondička by bola a stokilometrové pochody i preteky som už zvládla. Bol tu však znateľný rozdiel, pretože predtým som takéto akcie absolvovala v lete alebo na jar. No hovorila som si, že to dám i v zime a snehu. Občerstvovačky to istia. A ako to nakoniec celé dopadlo? Bolo to také strašne super, až som skoro zomrela. Jednoducho mix všetkého – krásne scenérie, príroda, historické pamiatky, východy slnka, ktoré vás zastihnú na pokraji síl, snehová búrka, ktorá vám tie sily ešte okreše.

Východ slnka počas Pražskej stovky
Východ slnka počas Pražskej stovky (zdroj: Monika Kusendová)

Zistíte, že bežať alebo rýchlo chodiť v zime je iné už len kvôli ťažším topánkam, v ktorých to nohy nemusia celkom komfortne prežiť. Ale tak, vyberte si – omrzliny alebo odtlaky. Všetko išlo pomerne dobre až do cca 90. kilometra. Vtedy som už začínala byť unavená a blížila sa druhá noc bez spánku. Nejako som si pomýlila turistické značenie a už asi tretíkrát som sa stratila. Tentokrát na dlhšie. Nadišla som si hádam aj 10-15 kilometrov. Dobre. GPS “zakapal”, oči som mala ako králik, nemala som sa koho opýtať na cestu, tak neostávalo nič iné iba sa vrátiť k bodu, kde som si bola stopercentne istá, že som správne. Našťastie sa mi to podarilo a zastihla som aj jedného chalana, ktorý mi pomohol dostať sa ďalej. Navzájom sme sa motivovali, ignorovali bolesť nôh, hľadali spôsoby ako nezaspať postojačky a odolať túžbe zvaliť sa pod strom do snehu a dovi. Dožila som sa ešte jednej občerstvovačky niečo po 100. kilometri. Tam som si bola schopná užiť teplú polievku a zaspávanie na krčmovej lavičke za zvukov starého českého country. Krásne. Odtiaľ som sa ešte síce odhodlala pokračovať, ale nohy som už mala prinajmenšom o dve čísla väčšie a kypeli mi z topánok. Tempo bolo hrozné a navyše som začala mať celkom “haluzné” halucinácie.

Zdalo sa mi, že chalan predo mnou má namiesto ruksaka na chrbte siamske dvojča.

Ani neviete, aká som bola rada, že som sa dožila druhého východu slnka. Akonáhle som sa však dostala ku stanovišťu – reštaurácii, už nebolo pochýb, že je koniec. Ešte som chvíľu špekulovala, ale potom som usúdila: stačilo! Dala som zo seba všetko, kondička ma nesklamala, len nabudúce treba lepšiu stratégiu a orientáciu v teréne. To, že som schudla asi päť kilogramov, bola polochromá, dostala hnačku i zápal močových ciest naraz, je druhá vec… Každopádne, nič neľutujem. Práve v takýchto extrémnych situáciách si človek uvedomí, koľko je v ňom ešte síl, ktoré dokáže vydolovať takpovediac z päty, aký dokáže byť skromný a tešiť sa z maličkostí.

...keď to noha trochu neprežije :D
...keď to noha trochu neprežije :D (zdroj: Monika Kusendová)

Tak aj toto bola pre mňa Praha – krásy, výzvy, extrémy. Dala mi do života viac než dosť. Stačil jeden semester, aby som stihla a zažila to, čo iní možno neskúsia za celý život.

Monika Kusendová

Monika Kusendová

Bloger 
  • Počet článkov:  37
  •  | 
  • Páči sa:  145x

Som nezastaviteľný optimista, ktorý žije písaním, dobrodružným cestovaním, históriou a športom, najmä behom. Práve písanie je môj spôsob, ako spraviť svet krajším, zaujímavejším, zábavnejším a motivovať aj ďalších ľudí, aby si život užívali na 200 percent :) Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu