Chcete ísť do Les Sybelles? Naučte sa lyžovať po karamele a piť na palety

Autor: Monika Kusendová | 13.4.2017 o 22:55 | (upravené 14.4.2017 o 23:32) Karma článku: 4,20 | Prečítané:  518x

Viete, aké je to hrať tetris s vlastnou batožinou? Cestovať osemnásť hodín ako sardinky v konzerve? Zistiť, že ste posledný a málopočetný turnus, tak si namiesto sľubovanej opekačky spraviť ryžu s dijounskou horčicou? 

Lyžovať adrenalínový freeride pomedzi skaly a potom pre zmenu skúsiť freeride po blate? Piť s Belgičanmi vo Francúzsku? Variť z posledných zásob poslednú večeru? Ja áno!

Akosi sme to neodhadli...

Najprv sme si vyskúšali, aké to je premávať sa jarnou Bratislavou s lyžiarskou výbavou. Poviem vám, najväčšia sranda to bola v mestskej hromadnej doprave. Hrozilo, že vás buď na polceste so všetkými vecami privrznú dvere alebo lyžami rozbijete vodičovi sklíčka. Sklíčka, sklíčka motykou lyžami... Ale, ustáli sme to.

No v neskorých nočných hodinách prišiel na rad tetris, akí ste určite ešte nehrali. Čakala na nás sedemmiestna KIA. Hoci nás bolo tiež presne sedem, kusov batožiny sme napočítali niečo okolo dvadsaťpäť, bez lyží, lyžiarok a heliem. Paráda. Kufor bol totižto klasický ako býva na rodinných autách. Tak pre päť veľkých kusov batožín a nejaké igelitky. Uvedomili sme si, že takýto začiatok výletu je viac ako blbý. Chytro sme uvažovali nad tým, bez čoho sa zaobídeme a môžeme nechať doma. Márna snaha, aj keď niektorí zmenšili objem svojej batožiny, počet kusov bol stále rovnaký. No, dobre, tetris začína. Chce to dobrú stratégiu. Každá batožina musí byť presne na milimeter prispôsobená tej ďalšej. Trvalo nám to hodinu, kufre zaplakali, batožinový priestor sa škodoradostne vyškieral.

Nakoniec nám zostalo asi desať kusov batožiny, lyžiarky a helmy. Z tých sme spravili vo vnútri auta osobitné mantinely. Každý z nás bol zabarikádovaný najviac ako to šlo. Miesto na nohy? Ach, bodaj by sme túto cestu žiadne nemali. Miesto na ruky? Záleží na tom, kde si ich dáte... Človek ešte mohol byť rád, že sedel na celom zadku.

Potom prišiel na rad posledný problém. Nemohli sme zavrieť truhlu na lyže. Rovnaký problém ako s kufrom. Veľa vecí a málo priestoru. Tetris level dva. Dali sme aj to, hoci po ďalšej polhodine sme si už mysleli, že ani nevyrazíme. Ale približne okolo druhej v noci sa nám podarilo pohnúť sa. Naložení, zaprataní, ale spokojní a veselí.

Hor sa do Les Sybelles vo francúzskych Alpách! Osem dní plných zábavy, športu a možno aj oddychu pred nami! A najmä vtipných zážitkov, na ktoré nikdy nezabudneme.

Je nám ľúto, ale ste poslední

Po pricestovaní do dedinky Saint Jean d´Arves nás nik neprivítal. To len my sme boli takí naivní debili, že sme čakali delegáta. Iba nás telefonicky navigovali do našich apartmánov. Dolu v bare sme sa neskôr dozvedeli, že minulý mesiac tu bolo niečo okolo päťsto Slovákov a Čechov a bola to riadna divočina... No, ale asi teda nelyžovali každý deň. To si neviem predstaviť. Možno sa viacerí z nich dochrámali na svahu alebo sa po nich len tak zaprášilo... Dobre, čierne žarty bokom, aby sa to nabudúce nestalo aj mne, že ma budú zoškrabovať zo skaly. Vrátim sa späť k veci. Nás bolo sedem, plus jeden mladý manželský pár. To je tak na slušnú apartmánovicu. Ale bary z nás asi až takú tržbu mať nebudú a rovnako ani hory svoje potenciálne obete. A zase som späť...

A vraj mala byť v posledný večer pred odchodom grilovačka. Pekné. No my sme mali ryžu s dijounskou horčicou. Najmä, že nám chutilo!

Sneh, mráz, blato a hmla

Hneď v prvé ráno nás príjemne prekvapil čerstvo napadaný sneh, ktorý pokryl dedinku tenkou bielou perinou. Hory sa takisto beleli, pomaly odkrývajúc svoje svahy spod rúška hmly. Kým sme sa však vytrepali na svah, dole sa oteplilo a cesta ku lyžiarskemu stredisku viedla kalužami, blatom a slamou. A takto to bolo po všetky dni. Vždy sme sa najprv zapaprali, hore všetko zmyl sneh a cestou naspäť sme znova boli všetci špinaví. Francúzske prasatá. Ale lyžovačka na najvyšších svahoch rozhodne stála za to! A navyše s výnimkou dvoch zamračených a zahmlených dní sme mali príjemné slnečné počasie.

Celé lyžiarske stredisko Les Sybelles malo vyše tristo kilometrov zjazdoviek, no dva týždne pred Veľkou nocou mohla byť otvorená taká polovica. Tie nižšie položené zjazdovky už plakali blato, ktoré sa ešte snažilo premixovať so zvyškom snehu a spolu vytvorili akýsi zjazdný karamel. No hore to bola úplná paráda. Dlhokánske modré, červené, ale i čierne zjazdovky. A navyše, široké ako diaľnice. Len jedna z nich bola pravidelne taká zamrznutá, že som pri každom jej zlyžovaní rozmýšľala, ako som to vlastne poistená. Našťastie sa nikdy nič nestalo, len som šla ako tank.

V ďalšie dni sme však spoločne s priateľmi prišli na to, že najväčšie čaro majú freeridy pomedzi skaly pomimo čiernych a červených zjazdoviek. Tá sloboda! Ten ľahunký sneh! Tie výhľady! A ten adrenalín! Nič nám ku šťastiu nechýbalo! No ľuďom okolo nás asi áno. Nejako tu všetkým všetko vypadávalo z lanoviek. Asi boli prekliate. Alebo oni.

Ten pocit, keď si idete v plnej rýchlosti pomimo zjazdovky popod lanovku a skoro vám do hlavy vletí niečia lyža. Sakra, padala lyža a ja som si nič nestihla želať! Veď nabudúce. Je to celkom pravdepodobné, lebo sú tu desiatky lyží, palíc a rukavíc. Už len čakám, kedy začnú ľuďom padať aj iné časti.

A ešte jedno upozornenie. Ak sa sem náhodu vyberiete, určite nepodceňujte hmlu. Môže sa vám totižto stať, že ak si nevšimnete jednu odobočku a nahradíte je inou, len zopár metrov vzdialenou, skončíte štyridsať kilometrov od vášho cieľového miesta. Zhodou okolností už nepôjdu žiadne lanovky, ani skibusy a taxík vás vyjde okolo šesťdesiat eur. To je čaro rozťahaného lyžiarskeho strediska Les Sybelles. Ak nemáte ochotných kamarátov, ste úplne viete, kde. Sami s lyžami, v lyžiarkach, premrznutí, hladní a nervózni. Zamýšľate sa nad tým, či ste to ozaj mohli takto pokašľať. Skutočne tých niekoľko metrov spravilo štyridsať kilometrov? Áno, toto sú veci medzi nebom a zemou alebo medzi hmlou a realitou.

Duševný detox

V neskorých popoludňajších hodinách bol vždy čas na bazén a prechádzku krásnou dedinou a okolitou prírodou. Tu ani nemohol byť človek nahnevaný či nervózny. Jednoducho sa to nedalo. Ten pokoj, čo na človeka dýchal zo všetkých strán. Kde-tu ešte zvyšky snehu, ale na viacerých miestach sa už zeleneli trávy lúk ako prísľub jari. Obloha bola sýtomodrá a na jej pozadí sa týčili biele štíty skál, na ktorých vari sneh nikdy nemizne. Krásna drevená architektúra – chatky, hotely, kostolík. Do toho všetkého ticho. Len spev vtákov.

Človek mal sto chutí si sadnúť niekde na kameň alebo si ľahnúť do trávy, zavrieť oči a nechať sa unášať mimo realitu.

Chcete panáka? Čo ste, tu máte paletu!

Čaro tunajšieho baru sme objavili až po niekoľkých dňoch nášho pobytu, keď sa nám takmer minuli zásoby z domu. A dobre tak. Lebo inak, neviem, neviem... Najprv sme si povedali, že sem pôjdeme len na chvíľu. Dáme jedného panáka alebo jedno pivo, pretože určite to tu bude drahé. V podstate aj bolo, ale onedlho sme objavili zopár veľmi veľmi svetlých a veľmi veľmi alkoholických výnimiek.

Kamarátka najprv upozornila na osemdesiat panákov za sedemdesiat eur, ale to sme ešte boli v normálnom stave, tak sme ju vysmiali, že či je normálna. Potom však ďalšiemu z nás padli oči na ponuku paletky desiatich panákov za desinku. To už nám neprišlo také psycho, veď nás bolo päť. Barman ku nám prišiel vysmiaty, z jeho výrazu sme pochopili, že asi tuší, čo budeme chcieť. Áno, jedna paletka nám bola málo. Navyše, šlo o domácu karamelovú, grepovú a broskyňovú vodku, žiadne patoky, ale mňamka! Á už to šlo paleta za paletou.

Náhle sme však zistili, že tento bar onedlho zatvárajú, tak sme dali „very last one“ pri stole, potom ešte „very very last one“ na bare a šli sa pozrieť ďalej, či to niekde žije. Ešte sme len otvorili dvere na vedľajšom bare a vyvalila sa na nás skupinka mladých turistov, hovoriacich po anglicky. Vraj ten bar zatvárajú, ale že idú vedľa, či sa nejdeme s nimi zabaviť. Povedali sme im, že odvedľa sme práve odišli a tiež zatvárajú. No im to vôbec neprekážalo, vraj nech ideme ešte na chvíľu vyskúšať. So smiechom sme vkročili znova do toho istého baru.

Barman vôbec nebol prekvapený. Zvyknutý. Tuším už aj nalieva a chystá paletku... Už som mu ani nehovorila, že ide o „very very last one“... I cannot promise.

O chvíľu sme zistili, že naši noví priatelia sú z študenti z Belgicka, ktorí sem tiež prišli na dovolenku a trocha prevetrať lyže a snowboard. No, dnešný večer prišli evidentne prevetrať pečeň. Boli štyria. Dve dievčatá a dvaja chalani. Dievčatá sa volali July a Larissa. Jeden z chalanov mal meno Les, tak sme ho hneď tematicky premenovali na Les Sybelles. A ten druhý? To už veru neviem! Ale aj oni nám dávali všelijaké prezývky. Kamarát Tóno bol napríklad za filmovú postavu Tonyho Montanu.

Hneď nám navrhli hrať hru na slovíčka, pričom za každú chybu bola pokuta v podobe jedného panáka. Barman, keď nás videl, už nám ani neúčtoval, len sprisahanecky dolieval. Onedlho sme zistili, že je to majiteľ baru a ostal tu už len kvôli nám aj takmer dve hodiny po zatváračke. Pekné od neho! Ešte by mohol dať recept na tú ich domácu vodku.

S Belgičanmi sme si vymenili veľa životných skúseností, príbehov a panákov, zabavili sa, porobili zopár fotiek a s prísľubom, že ďalší večer sa vidíme, sme sa v čase, ktorý už nik neregistroval, pobrali našťastie len zopár krokov k nášmu apartmánu.

 

Ďalší večer sme ich však už nevideli. Keďže ostali dlhšie ako my, nejako to nezvládali. Zato v deň odchodu nás lanárili na zopár rozlúčkových paliet. Pospomínali sme, nasmiali sme sa na tom, čo sme postvárali, zaželali si navzájom šťastnú cestu a možno niekedy v budúcnosti!

Posledná večera alebo čo chladnička (ne)dala

Znova bolo pred nami sedemnásť- osemnásť hodín cesty. Museli sme sa teda patrične zásobiť. Plánovali sme na cestu pripraviť palacinky a toasty.

Akosi nám však zamrzol úsmev na tvári, keď sme zistili, že máme pol litra mlieka na šesťsto gramov múky, trocha škorice, pätinu pohára džemu a mini kúsok masla.

To čo teraz s tým? Zamiesili sme cesto, ale ako sa dalo očakávať, bolo také husté, že by ani z misy nevytieklo. Začali sme si teda pomáhať, ako sme vedeli. Nazreli sme ešte do chladničky, čím si vieme pomôcť. Našli sme troška sójového mlieka. Fajn. Pomohlo nám aj tých pár kvapiek. Čo ďalej? Á, citrón! Vyžmýkajme ho do cesta. Á, máme ešte mandarínky a banán, to podrvíme, bude šťavy trocha. A zrazu už nič neostalo. Jedine... voda. No, dobre, pridáme tam vodu z kohútika, čo už. Nakoniec sa nám to podarilo, maslo presne vystačilo, hoci sme už premýšľali na tým, že okradneme kamaráta o trošku kokosového oleja na pleť. Pripravili sme hojný počet palaciniek a minuli všetko cesto, všetko maslo, všetok džem a škoricu. A hoci boli trocha múkovejšie ako je normál, hlad je hlad a cestou nám chutili.

S toastami sme už viac dní zvádzali boj. Problém tkvel v tom, že v tunajších obchodoch predávali len gigantické toastové chleby, ktoré sa nezmestili do toastovača. Tak sme vždy volili cestu násilia, čo sa potom výrazne podpísalo na ich vzhľade. Ale v samotnom základe to boli dobré toasty. Dotrhané, ale so šunkou i syrom a pre zanietených i s dijounskou horčicou, ktorú sme si zvykli dávať túto dovolenka naozaj všade.

Či už do ryže, cestovín, mäsa, fantázii alebo debilite sa medze nekládli. Naše večere potom vyzerali nasledovne. Všetci kašľali, drhli sa, tiekli im slzy z očí a vzápätí sa rehotali ako blázni. Čo dodať?

Na skok do Lichtejnštajnska

Cestou domov sme opäť absolvovali tetris, tentokrát nám však trval oveľa kratšie. Už sme vedeli ako na to. Rozhodli sme sa spiatočné cestovanie spestriť si krátkou zastávkou v Lichtejnštajnsku. Konkrétne v hlavnom meste Vaduz. Samotné mestečko, s rozlohou 17,3 km2 a s počtom obyvateľov niečo vyše päťtisíc, vyzeralo ako taká väčšia dedinka. Bolo plné zelene, rozkvitnuté a veľmi čisté.

Rozhodli sme sa vybrať až ku kniežaciemu hradu na kopci nad mestom. Najprv sme celkom pochybovali, či tam môžeme ísť, lebo všade naokolo boli zákazy. Ale nakoniec nás nezasiahla žiadna salva z dela, ani na nás nevybehli kráľovskí mušketieri. Tak sme sa prechádzali v tesnej blízkosti stredovekého hradu a obdivovali jeho architektúru.

Hoci to bola stavba veľmi pekná, ale istotne sa v nej žilo nepohodlne. Najmä v tomto storočí si to vôbec neviem predstaviť, ako tam vôbec môžu ľudia niekoľko dní do roka žiť. Tie studené múry, potuchlina a tak ďalej...

Zaujímavosťou však je, že kniežacia rodina tu sídli až od roku 1938, predtým sa zdržiavala prevažne vo Viedni či na Morave (známe sú mnohé ich zámky v týchto končinách, spomeniem napríklad Lednice či Valtice).

Dobre, účel splnený. Všetko by sme mali. Zábavu, šport, oddych, kultúru a najmä zážitky, tak zase nabudúce na inej ceste!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Celé je to o Babišovi. Ako môžu dopadnúť české voľby

Voľby v Česku väčšinou dopadnú inak, ako predpovedajú prieskumy.

EKONOMIKA

Slováci vyrobili elektrobicykel pomocou 3D tlačiarne, takto vyzerá

Vyjde toľko, ako nové osobné auto.


Už ste čítali?