Vražedný Silvester – návod, ako sa (ne)dožiť prvých dní nového roka

Autor: Monika Kusendová | 3.1.2017 o 15:04 | (upravené 3.1.2017 o 21:08) Karma článku: 4,19 | Prečítané:  1310x

Môže byť niečo lepšie ako Silvester na horách? Teplota hlboko pod nulou, sneh a krásna príroda. Chata, kde líšky dávajú dobrú noc a skupinka desiatich mladých ľudí, ktorí sú nočnou morou každého chatára. Alebo naopak?

Syndróm odpadávajúcich kľučiek, zamrznuté potrubie a naštvaný kuchár

Už cesta na štvordňový žúr v českých horách nám mierne zdvihla adrenalín. Šli sme neskoro večer, za tmy a namrznuté strmé lesné cesty boli na zabitie. Keď sa nám zázrakom podarilo dôjsť až na chatu, čakalo nás prekvapko. A nie jedno. Zistili sme, že pred nami areál obývali nejakí rozdivočení vojaci, ktorí všetko zasmradili a rozbili. Bar bol v dezolátnom stave, všade odpadávali kľučky. Onedlho sa stalo pravidlom, že sme namiesto dvier používali okná. To však nebolo to najhoršie. Vošli sme do vynovenej kúpeľne a nemilo nás prekvapilo, že netečie teplá voda. Vraj zamrzlo potrubie. Kohútiky boli zázračne poprepájané. Keď sme pustili vodu v umývadle, tiekla v sprche a naopak. Najprv sme sa hrali na skautov a za hlasného vreskotu a vzájomného povzbudzovania sme zvládali ľadovú hygienu.

Potom však nadišiel čas, keď sme mali vyplatiť druhú polovicu sumy za chatu. Majiteľ očividne akosi nezvládal komunikáciu so zákazníkmi a vykúzlil nám priam zázračnú sumičku napriek skautským podmienkam. Nedalo sa ani povedať, že by o nich nevedel alebo sa vyskytli len náhodou a krátkodobo. Skúšali sme ešte presadiť nápad, že by sme mu spravili pre ostatných hostí namiesto Silvestrovskej zábavy diskotéku a program v našom podaní, keďže majú úplne rozbitý bar a dídžej asi nepríde. Ušetrili by a nám by strhli časť ceny pobytu. Nepodarilo sa, boli sme za debilov. Ale veď niet sa čo čudovať, bol to trhnutý nápad. No zo svojich nárokov sme aj tak nepoľavili. Skončilo sa to kvalitnou hádkou, tresknutím  dvier a násilným znížením poplatku na polovicu. Onedlho sme sa zamysleli nad tým, že pohnevať si ho asi nebol najlepší nápad, pretože majiteľ bol zároveň aj kuchárom...

Vrah so sekerou a hľadanie mŕtvych vojakov

„Ak nezaplatíte, napľujem vám do jedla!“ Nie, toto nám nepovedal. Ale určite to po tom všetkom aspoň raz urobil. A možno mal tiež nutkanie okoreniť zemiaky alebo mäso otravou na potkany. Zamysleli sme sa i nad tým, že nám vpustil svoje vlastné „plyny“ do šiestich fliaš fejkového ruského šampanského, ktoré poslal ako pozornosť. Tá chuť sa naozaj nedala opísať. No nás to neodrovnalo, vypili sme aj hnusnú vajcovku.

Potom sme na jeho účet už len žartovali a vždy sme okolo polnoci sledovali, či sa neblíži ku našej chate so sekerou, aby mal suroviny na raňajky. Objavili sme aj malú pivničku, pod kobercom na chodbe. Pri jej otváraní sme sa zamýšľali nad tým, či dole neobjavíme mŕtvoly predchádzajúcich hostí – divokých vojakov, záhadne zmiznutých po neporiadnom správaní. A možno sa táto zbierka onedlho doplní o ďalších problematických.

K tomu všetkému sa nám začali samé otvárať dvere, odvšadiaľ sa rojili muchy a niečo akoby si veselo pohryzkávalo v útrobách chaty. Jednoducho, po pár promile aj na posratie alebo ako stvorené na hru pravda a odvaha. Kto by sa dal nahovoriť napríklad na to, aby strávil hoci len päť minút v pivnici?

Originálny personál

Miestni zamestnanci a obsluha boli takí typickí „lesní ľudia“. Ich najväčším potešením bolo sa po šichte riadne nadrať a zo všetkého si robili žarty. Zopár ukážok ich vystihuje dostatočne:

„Dnes, hneď, ako tu skončím, sa pôjdem ták ožrať.“

„Poprosím vás o kávu.“

 „Neser ma!“

„Poprosím vás o mlieko.“

 „Mlieko? Zas? Včera si chcel mlieko, dnes mlieko, furt mlieko.“

 „Prepáčte, tento hrnček sme omylom rozbili.“

 „To je v pohode, zlepíme, príďte zajtra na raňajky a uvidíte:“

 „Nič ste hore nerozdrbali? Lebo mne sa tam nechce trepať.“

Neskôr sme sa naladili na ich nôtu a posledný deň sme im navrhli: „Nechcete túto vodku? My sme z nej vypili len polovicu. Predáme vám ju naspäť a vy ju môžete normálne ďalej ulievať hosťom.“

Silvester na doraz

Tieto štyri dni sa niesli v znamení návratu do detstva. Bolo to krásne. Šmýkať sa len tak po cestách, sánkovať sa, blázniť sa, hrať spoločenské hry, fľašu, pravdu a odvahu či vymýšľať trhnuté telefonáty typu:

„Dobrý večer, váš otec nám včera zjedol celý štós šunky. Ako, to sa nerobí, odkážte mu!“

 „Dobrý deň, vy ste si objednali pizzu? Tak stojím pred vaším domom.“

„To bude asi omyl, ja som teraz práve v Amerike.“ Húps...

Rozprávali sme si strašidelné príbehy a debatili sme na tie najprimitívnejšie témy:

Ak vám odrežú hlavu, vraj vydržíte ešte pätnásť minút čítať.

Čo sa stane, ak omylom vypijete benzín a vzápätí si zapálite.

Ako to skončí, ak máte na raňajky hnusnú cícerovú nátierku, ktorá vám urobí s trávením čary a cesta do školy je priďaleko...

Občas sa chatou niesol i veselý spev a hra na gitare. Podnikali sme turistiky, pričom sme tuším ani raz netrafili na určené miesto, ale bolo nám to jedno.

Keďže naša chatka bola zo všetkých najďalej, zároveň najbližšie k lesu a okná väčšinou slúžili ako dvere, pripravili sme párty posledného večera naozaj veľkolepo. Vypeckovali sme vlastné kvalitné reproduktory, zostavili playlist, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani lepší dídžej, cez otvorené okno povyskakovali von na lúku so šampanským, prskavkami a petardami v rukách a zábava mohla začať! Zapálili a vypustili sme dva lampióny, pričom jedným sme skoro podpálili susedné chaty a druhý nám tresol na zem asi po desiatich sekundách, hoci ceduľka informovala, že sa vydrží vznášať aj polhodinu...

...tri, dva, jeden, šťastný Nový rok! Objímačky. Skákačky. Vrieskačky.

Na hlavnej chate spustili ohňostroj, ktorý nás tak chytil za srdce, až sme spustili slovenskú hymnu. Všetci sme sa v tej chvíli mali veľmi radi. Až tak, že sme po sebe začali hádzať petardy a prskavkami si skoro navzájom vypichli oči. Skákali sme po posteliach, čo to šlo a jedna z nich to nevydržala a rupla. Potom kamarátka stupila na pohár, dorezala si nohu a mohla spokojná skonštatovať, ako je dobré mať len dve nohy. Noc predtým si tú prvú privrzla do hojdačky. Človek, aby chodil na chaty radšej bez nôh.

V neskorých ranných hodinách sme sa už odvážali zájsť aj na párty do hlavnej chaty, na ktorej sme boli nevítaní, lebo sme si ju nechceli zaplatiť. Na počudovanie nás nik nezabil, ešte sme získali aj fľašu vodky a na raňajky pre nás odložili zvyšky jedla.

Potom sme postupne mizli a odkväcovali. Zistili sme, že už predsa len nie sme pubertiaci a starneme i my, lebo spánok sa stal v určitých hodinách prioritou číslo jeden...

Aj toto sa stáva na Silvestra:

http://www.slovakwoman.sk/to-nevymyslis-to-je-zivot-6-najlepsich-silvestrovskych-trapasov/

Ako hľadať bankomat po celej Českej republike a skoro pri tom umrieť od hladu a zimy

Po prepártenej noci sme sa prebudili napodiv celkom v poriadku, hangovery zrejme ostali v minulom roku. Preto sme sa dvaja z partie rozhodli, že si pôjdeme zabehať a cestou nájdeme bankomat. Museli sme kuchárovi vyplatiť tú násilne zníženú sumu, aby nás on zase násilne nezniesol zo sveta do tanierov. Podľa zistených informácii to malo byť približne osem kilometrov. Pohoda, to dáme ako nič. Keď sme však zbehli kopec dolu, čo boli asi tri kilometre, zjavila sa pred nami križovatka, pri ktorej bola malá krčmička. Rozhodli sme sa, že si pre istotu pôjdeme overiť informácie. Pani nám na naše nemilé prekvapenie povedala, že najbližší bankomat je až v iných mestách, čo je buď ďalších sedem alebo osemnásť kilometrov. Môžeme si vybrať. Samozrejme, že sme sa rozhodli pre prvú možnosť. Po pár kilometroch sme však museli prestať bežať a byť obozretnejší, pretože sme odbočili na dvojprúdovku, ktorá bola navyše riadne vyšmýkaná. Rýchla chôdza bola istejšia. Pred vstupom do cieľového mestečka sme už začínali pociťovať miernu únavu aj hlad a smäd. Modlili sme sa, aby sme našli nejaký bankomat, vybrali peniaze, občerstvili sa a potom vystihli autobus späť. Už pri vstupe nás však čakalo akési temné znamenie: prechádzali sme popri vraku nabúraného auta pri kanáli cesty. Mali sme taký zvláštny pocit, že je niečo asi na hovno. Aj bolo. Keď sme prišli do centra mestečka a spýtali sa jednej obyvateľky, či tu majú bankomat, odpovedala. „Nie, nemáme tu žiadny, hoci by sa zišiel. Najbližší je asi pätnásť kilometrov...“ Pozreli sme sa na slnko nad našimi hlavami a vrúcne si zaželali, aby sme neostali hneď prvý deň v roku nocovať niekde na ceste. Všetko, čo sme mali so sebou, boli kreditky, s ktorými sme mohli ísť v týchto končinách akurát tak viete kde...

Zamysleli sme sa nad tým, či skôr umrzneme, zomrieme na vyčerpanie alebo nás „vypne“ od hladu a smädu. Vracali sme sa teda už značne pomalšie celou trasou naspäť a vtom nám prišla na um spásonosná myšlienka: veď niekde v strede tejto cesty bolo bistro! Realita nám však onedlho dala facku. Bistro by síce akceptovalo kreditné karty, ale bolo zatvorené. Bože! No dobre, ideme stopovať. Nič iné nezostáva. Hádam sa niekto zľutuje, veď je Nový rok. Nie, nezľutoval. Buď sme boli príliš vysmiati zo zúfalstva alebo boli ľudia zničení a neochotní po predchádzajúcej prebdenej noci. Tak sme sa teda pobrali zase ďalej po vlastných. Motivovali sme sa myšlienkou na jedlo, ktorého sa možno ešte dožijeme. Alebo nie. Kamaráta začínala bolieť noha, mňa začalo zvláštne ťahať doľava a obaja sme už mali dosť slušné „halušky“. Ani slnko nám neprialo, klesalo stále nižšie a nižšie. Napriek maximálnej únave sme sa museli prinútiť bežať, aby sme sa stihli do tmy vrátiť aspoň po prvú krčmu na križovatke. Zdochýnali sme kvalitne, ale naše úsilie bolo nakoniec odmenené. V súmraku sa pred nami zjavila milá krčmička. Na stoličky sme sa hodili ako dve ťažké vrecia zemiakov, a kým sme čakali na jedlo, spravili sme ešte jednu debilinu: objednali sme si pivo. Po chvíli sme boli už úplne „ v lese“...

Najväčší fail však nastal, keď sme vyšli z krčmy von a zbadali sme za stromom ukrytú ceduľku s názvom obce, kde mal byť hľadaný bankomat. Bolo to celkom blízučko a zodpovedalo to našej prvotnej informácii o ôsmych kilometroch z chaty. Mohli sme teda namiesto vyše dvadsiatich kilometrov prejsť len polovicu... Len tá potvora bola skrytá.

Posledné tri kilometre začal fúkať silný vetrisko, stúpali sme do kopca, triaslo nás od zimy a začínala nám i zlyhávať navigácia. Aby toho nebolo málo, začuli sme niečo, čo sme identifikovali ako divú sviňu. Áno, boli sme „v lese“. Zrýchlili sme, čo sily stačili. Párkrát sme ešte zle odbočili, ale nakoniec sa nám podarilo šťastne dôjsť na chatu. Tam už po nás vyhlásili všeobecné pátranie a navrhovali krízové riešenia. Personál chaty sa však zhodol na jednom: „Pohrebák by sme po nich ešte poslali, ale sanitku nie.“ No dobre, ale aspoň na večeru sme dostali obrovské porcie. Vraj si zaslúžime, lebo sme toho veľa odbehli. Tak dík!

Smrtonosný návrat alebo „kolotoče“ na zamrznutej ceste

Ani cesta domov nemohla byť jednoduchá a bez stúpnutého adrenalínu. Riadne mrzlo a cesty boli šmykľavé. Hoci sme si dávali pozor a šli pomaly, bolo to nad naše sily. Krátko po tom, ako sme na prudkých zákrutách žartovali o smrti, nás zrazu prudko stočilo doprava a potom sa už naše auto premenilo na kolotoč. Hlavou sa nám rojili už všelijaké krízové myšlienky, nakoniec sa nám však zázrakom podarilo zastaviť. Povyskakovali sme z auta, aby sme neboli ťažkí a všimli si, že pod nami jedno auto skončilo podobne. Spoločnými silami sme autá vytlačili nabok, na pole a rozmýšľali, čo ďalej. Pomoc mala prísť vraj až o štyri hodiny. Na to sme už trpezlivosť nemali. Možno, ak by sme v aute našli ešte nejakú vodku... Tak sme sa rozhodli ísť po poli. Je predsa široké, snáď sa nezabijeme. Podarilo sa, síce sme občas riadne poskočili, ale nakoniec sme sa bez ujmy napojili na normálnu cestu a mohli sme si zagratulovať, že sme všetci prežili. Hovorí sa: ako na Nový rok, tak po celý rok. Bude to teda vražedný rok! Ale my sme nesmrteľní!

Ak sa chcete pobaviť ešte viac, prečítajte si aj tento môj článok:

http://www.slovakwoman.sk/to-nevymyslis-to-je-zivot-6-najlepsich-silvestrovskych-trapasov/

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

TECH

Astronautka z NASA: Pocit úžasu s vami ostane aj na Zemi

Ako vyzerá tréning a ako sa astronauti pripravujú na zlyhania.

ŠPORT

Tím Velez-Zuzulovej je sklamaný, Slovenská lyžiarska asociácia o ňu nejaví záujem

Slovenská lyžiarka už má za sebou úspešnú operáciu.


Už ste čítali?