Strašidelné príbehy spánkovej paralýzy

Autor: Monika Kusendová | 9.12.2016 o 19:20 | (upravené 15.12.2016 o 22:29) Karma článku: 2,89 | Prečítané:  886x

Ak sa človek prebudí vo fáze REM, mozog ostane ešte určitý čas zmätený a nevie ovládať telo. V najhoršej možnej kombinácii sa vám práve v tomto stave začnú diať veci, pred ktorými by ste chceli ujsť a nemôžete... 

Vrah zo sna

Utekala som cez les, prenasledovaná neznámym indivíduom s nožom v ruke. Zrazu som zastala. Behu už bolo dosť. Oprela som sa o strom, aby som sa vydýchala. Ubehlo len niekoľko sekúnd a pred očami sa mi zaleskla čepeľ noža. Zdvihla som zrak a zbadala postavu v tmavej kapucni stojacu predo mnou, ako pomaly približuje nôž k môjmu krku.

Telom mi trhlo a vtom som sa prebudila. Poobzerala som sa naokolo, všade vládla tma, len digitálne hodiny ukazovali čas. Osem minút pred treťou. Uf, našťastie to bol len sen, ešteže som sa prebudila. Ibaže… Opatrne som zdvihla zrak ku stropu a niečo bolo zle. Dosť zle. Pred krkom sa mi v tme zaleskla tá istá čepeľ noža a chystala sa na svoju smrtonosnú úlohu… Spánková paralýza. Je horšia ako zlý sen, z tej sa už nedá prebudiť...

Mala by som sa zdvihnúť z postele a utiecť. Vystrela som pred seba ruky a odstrčila nôž, ktorý sa nado mnou skláňal. Zvláštne bolo, že on tam naozaj bol, len tak visel vo vzduchu, bez nejakej osoby, čo by ho držala. Spustila som nohy na zem, no akonáhle som to urobila, podlomilo sa mi celé telo a ja som sa zrútila na zem. Bola som ako z plastelíny a nedokázala som vôbec ovládnuť svoje telo.

Otvorila som ústa v snahe zakričať, ale namiesto toho zo mňa vyšiel len slabý chrapot a syčanie. Dobre, toto nepôjde. Zaprela som sa teda rukami a mierne zdvihla svoje telo zo zeme, to ešte celkom išlo. Zato nohy takto spolupracovať nechceli. Nejako som sa doplazila až ku dverám, o ne som sa potom zaprela a horko-ťažko sa postavila. Celé moje telo sa však triaslo a nakláňalo na strany.

Zaprela som sa do kľučky, dvere sa pomaly otvorili a hneď, ako som prekročila prah izby a ocitla som sa v kuchyni, som zacítila prílev síl a celé svoje telo som mala už znova pod kontrolou.

Začala som teda utekať po celom dome a hľadať niekoho na pomoc. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som prišla na chodbu a zistila, že je už svetlo. Pribehla som do bratovej izby, no bola už prázdna a to isté aj spálňa rodičov. Za sebou som náhle začula nejaké kroky. Zľakla som sa a prišla mi na um spásonosná myšlienka.

Pozrela som sa na okno a už-už som sa škriabala na okenicu, že tadiaľ ujdem, keď vtom mi zrak padol na hodiny, visiace na stene, ukazovali pol ôsmej. No toto! Monika, už nemusíš utekať, čas tieňov a duchov je preč, znova je deň! Ale jednému som nerozumela, ako mohlo pár minút ubehnúť za tri a pol hodiny? Práve som mala možnosť na vlastnej koži skúsiť, čo je to ČASOVÉ VÁKUUM.

Príšera v izbe

Je niečo pred štvrtou nadránom a ja nemôžem spať, preto sa hrám nejaké primitívne hry na mobile. Po chvíli ma to prestane baviť, mobil odložím a len tak pozerám „do blba.“ Keď vtom sa ozve šuchot pri dverách. Otočím hlavu tým smerom a vidím len nejaké veľké tmavé klbko. To čo je? Chcem zasvietiť, ale akosi nemôžem nahmatať vypínač. Sakra! Srdce mi tlčie ako kladivo a vidím neznáme klbko, ako sa blíži k mojej posteli.

No toto je v riti, teraz ma to zabije! V hlave mi bije poplašný zvon, akurát, že celkom zbytočne, lebo vypínač naozaj neviem nájsť a netuším, čo iné mi v tejto chvíli môže pomôcť. Zakryť sa paplónom až po uši? Mám príliš krátky paplón. Tak sa aspoň posúvam k stene. Nepomohlo, zrazu cítim silnú a studenú ruku PRÍŠERY na svojej pravej nohe, ťahá mi ju von z postele. Zapriem sa rukami o rohy postele. Nie! Ono ma to chce niekam odvliecť! Vezme ma to si do sveta tých, s ktorými sa v tejto strašidelnej izbe stretávam celé roky. Nechcem ešte umrieť! Tlačím svoje telo celou silou naspäť na posteľ, ale PRÍŠERA robí to isté na svoju stranu. Mám pocit, že mi o chvíľu odvalí nohu. Keď už nič iné, tak si vezme aspoň moju nohu.

Jasné, toto som typická ja, aj v tých najkrajnejších prípadoch si robím žarty. Ale... už to asi dlho nevydržím... Tak, skúsim zakričať, snáď sa mi to podarí, nie ako pri poslednom takomto zážitku. Zhlboka sa nadýchnem a zakričím, lenže opäť zo mňa nič nevyšlo. Hrdlo mám zapchaté nejakou neviditeľnou zátkou a hlasivky mi pevne stláčajú ruky temnoty. Do očí sa mi hrnú slzy. Bože, pomôž! Polovicu tela už mám mimo postele, asi to fakt vzdám. Skúsim sa ešte načiahnuť po mobil, ale položila som si ho debilne ďaleko. No, tak je na rade posledný pokus o zažatie lampy. Odhrniem nabok všetky podušky a pokúšam sa ho nájsť, je taký maličký, kde len môže byť? Á, tuším ho mám! Áno! Palcom ho rýchlo stlačím a izbu zaplaví bezpečné svetlo a spolu s ním povolí tlak na mojej nohe. Otočím sa a poobzerám po izbe. Príšera zmizla, len slabo počuť doznievajúci šuchot a kroky. Stočím svoje telo do klbka a ohmatávam si nohu, ktorú mi našťastie nik neodvalil. Je taká studená...

Mŕtvola v posteli 

Mohlo to byť celkom normálne ráno. Ale nebolo. Prisnil sa mi nejaký podivný sen, z ktorého som si zapamätala len istú zápornú mužskú postavu. Chcel ma zabiť sekerou. Zase raz iba neúspešný pokus...

Po prebudení ma najprv nepríjemne zaskočila skutočnosť, že nemôžem úplne otvoriť oči. Akoby mi niekto zalepil viečka sekundovým lepidlom a zároveň prikryl tvár závojom. Vzápätí som zistila, že nemôžem ani hovoriť a poriadne sa hýbať. Len úzke štrbinky mojich očí sa dívali na ruku, ktorá ma obopínala a ako som pohľadom zablúdila ďalej, uvedomila som si hrozivú skutočnosť.

Bol to ten chlap zo sna. Ležal vedľa mňa. Nehýbal sa. Chytila som jeho ruku do svojej a na moje počudovanie bola veľmi ľahká. No ako som ju ťahala, zrazu som zbadala, že držím vo svojich rukách starú zošúverenú končatinu, odtrhnutú od zvyšku tela. Vyskočila som z postele a ruku odhodila preč. Nohy ma ešte neposlúchali. Preto som sa musela oprieť o stenu.

Cítila som sa ako v scéne z hororového filmu. Nedokázala som sa poriadne hýbať, nedovidela som ďalej ako zopár centimetrov a v posteli som mala mŕtvolu, ktorej som práve odtrhla ruku. Zaostrila som pohľad smerom ku dverám a hoci som ho nevidela zreteľne, rozoznala som jeho postavu bez jednej ruky, jeho črty a víťazoslávne som povedala: „Vidím ťa!“ Na to sa ozvalo: „Prenikla si tam, kam si nemala. Za to zomrieš.“ Už-už sa blížil ku mne. Zvrieskla som, v panike som vyliezla na okenicu a otvorila okno. Chcela som len ujsť. Ale nebol by to únik, bola by to smrť a to chcel on.

„Góóól!“ ozvalo sa zvonku a ja som sa odrazu načisto spamätala, moje telo už nebolo paralyzované a aj oči sa úplne otvorili. Obzrela som sa. Už tam nebol. Ani jeho ruka na dlážke...

Prečítajte si o spánkovej paralýze viac i v tomto mojom článku: 

http://www.slovakwoman.sk/zazili-ste-uz-spankovu-paralyzu-co-sa-vam-moze-stat-pocas-tejto-obratenej-nocnej-mory/

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

TECH

Falošné správy a fabriky na trolov: Ako funguje propaganda 2.0

Ako sociálne siete a falošné správy stvorili dnešných populistov.

TECH

Gene Cernan videl z Mesiaca svet bez hraníc

Posledný muž na Mesiaci priniesol späť na Zem československú vlajku.

SVET

Savčenková pre SME: Ukrajina nie sú skorumpovaní politici

Musím Ukrajincov prebudiť, hovorí poslankyňa.


Už ste čítali?