Hlavná cena - šťastie

Autor: Monika Kusendová | 11.10.2016 o 17:13 | (upravené 11.10.2016 o 17:19) Karma článku: 3,17 | Prečítané:  349x

Každý sa v živote občas na niečo sťažuje - je to ťažké, náročné, nad jeho sily. No nebýva to často len pohodlnosť, lenivosť či nedostatok pevnej vôle? 

Stále viac a viac rastie tendencia ľudí všetko si uľahčovať. Najlepšie by bolo, keby veci za nás spravili technológie, nemuseli by sme nikam chodiť, všetko by sa dalo vykonať posediačky alebo dokonca poležiačky. No dám vám otázku: Skutočne by vás takýto život bavil a mal by pre vás zmysel? Všetko jednoduché, nezaslúžené, „nevydreté?“ Vedeli by ste to oceniť? 

Tréning tela i duše

Osobne uprednostňujem diametrálne odlišný spôsob života. Od pohodlného má ďaleko. Je plný výziev a prekážok, bojov, ale i slabosti, úspechov i neúspechov. No môžem povedať, že keď sa obzriem späť, som hrdá na to, akú cestu som dokázala prejsť a kým som dnes. Čo mi k tomu dopomohlo? Činnosť pre nezainteresovaných napohľad taká jednoduchá, akou je beh. Mohla by som dokonca povedať, že ma viackrát zachránil v situáciách, ktoré sa zdali neriešiteľné. Spravil zo mňa silného jedinca, schopného vzdorovať i nepriazni osudu.

Ako to dokázal? Vytrénoval, okrem pevných svalov, odolnú psychiku, silnú vôľu a odhodlanie nikdy sa nevzdávať. Vždy, keď ma v živote postretne ťažká situácia, spomeniem si na hraničné pocity počas bežeckých súťaží či tréningov:

Makačka v silnom vetre, daždi, zime, v kopcoch a blate či neznesiteľnom horku...

Šprintovanie na hranici svojich možností napriek kŕčom v nohách...

Úsmev v cieli, krátko potom, ako sa mi chcelo plakať...

Takisto je to aj v živote, ak niečo chcete, musíte zabojovať. Žiadny väčší úspech nie je bez práce a obety a túto životnú skúsenosť často aplikujem i v škole či v práci.

Méta za métou...

Každý jeden beh je pre mňa akousi métou, ktorá ma posunie ďalej. Počas mnohých rokov postupne formujú moju osobnosť po fyzickej i psychickej stránke. Najprv to boli polmaratóny, potom som sa odhodlala na ultra pretek – Trnavskú stovku, ktorá mi ukázala, kde sú zatiaľ moje fyzické i psychické rezervy. Počas celého dňa a noci, prechádzajúc dedinami, lesmi, vrchmi, si človek stihne v hlave zrovnať veľa vecí a pripraviť sa na ďalšie životné výzvy. No a nedávno som mala tú česť štartovať na najstaršom európskom maratóne v Košiciach. Veľmi som sa naň tešila a zároveň sa aj obávala. Predsa len, bola to veľká zodpovednosť voči svojmu organizmu i svojej hrdosti. Čo ak to nedobehnem, odvezie ma sanitka alebo ma dostihnú tráviace problémy? Najmä z posledného spomenutého som mala najväčší strach. Niektorým sa vám určite vybaví obraz z tohtoročnej olympiády, z disciplíny chôdze na päťdesiat kilometrov, kde elitného atléta tráviace problémy úplne odrovnali. Takéto trapasy sa nevyhýbajú nikomu a občas jednoducho niet záchrany. No dúfala som, že sa osvedčí môj týždenný šetrný jedálniček a dávka čierneho čaju tesne pred štartom... 

A je to tu: na štarte maratónu

„Deň D" nastal. Vôbec mi to nedochádzalo. Všetky moje obavy z predchádzajúcich dní sa rozplynuli akonáhle som sa postavila na štart. Museli ustúpiť veľkej eufórii a návalu endorfínov, ktoré ma zaplavili po doznení štátnej hymny a povzbudzujúcom pokriku tisícok ľudí.

Ani som nevedela, ako som vybehla, a už som zase bola v tom svojom druhom svete, akejsi kukle, odtrhnutá od reality a možností obyčajného človeka. Veru, je to tak, pochopí to každý, kto už „nejaký ten piatok beháva“, že počas tejto aktivity sa z vás stáva priam nadčlovek, ktorý nepociťuje nevôľu, únavu, bolesť, krízu. Z tejto svojej kukly som si však dokázala vychutnávať pohľad na historické centrum Košíc, Dóm svätej Alžbety, hudbu znejúcu naokolo a skvele naladených ľudí. No moje telo si šlo samé, doslova na baterky. Akoby duša z neho vystúpila a pozerala sa zvrchu na všetky tie zaberajúce telá. Ani neviem, ako prešiel piaty, desiaty, pätnásty kilometer.

Polmaratón zvládnutý, čo ďalej?

Späť na zem som sa vrátila až tesne pred ukončením polmaratónu, keď okolo nás prebehli kenskí a etiópski bežci, práve končiaci svoj pretek v rekordnom čase. Pred nimi šli policajné autá, ktoré im razili cestu davom, aby mohli čo najrýchlejšie prešprintovať do cieľa. V tejto chvíli som sa zamyslela nad tým, čo raz odpovedal jeden takýto bežec na otázku, ako dokáže tak rýchlo prebehnúť štyridsaťdva kilometrov. „Je to pre mňa adekvátny čas. Neviem si predstaviť, že by som bežal bez prestávky štyri hodiny a viac.“ Zrazu som si to uvedomila aj ja. Už som vyše dvoch hodín na trati a ešte aspoň raz toľký čas budem. Zvládnem to po psychickej stránke? Nebude čas spolu s kilometrami ubiehať čoraz pomalšie a pomalšie? Potom som však tie myšlienky zahnala, pretože som stále nepociťovala žiadnu krízu a po dobehnutí polmaratónu som sa cítila fajn. Na najbližšej občerstvovacej stanici som sa „nadopovala“ citrónmi, soľou a banánmi a druhá etapa preteku mohla začať.

Najhoršie ešte len príde

Na dvadsiatom piatom kilometri som po prvýkrát pocítila únavu. Mohlo za to zrejme aj slnko, ktoré  bolo na október naozaj veľmi intenzívne. Ledva som sa dočkala ďalšej občerstvovacej stanice, aby som sa osviežila a na chvíľu prešla z behu do chôdze. Pomohlo to len na chvíľu, pretože potom som pred sebou uvidela priam nekonečnú rovinu. No, dobre, povedala som si, budem si musieť nájsť pre myseľ nejakú zábavku, ktorá by ma odpútala od pocitu únavy. Keďže mi zatiaľ nebolo ťažko od žalúdka, začala som myslieť na to, čo všetko si zajem v cieli.  Táto motivácia vždy patrila medzi účinné, pretože jedlo je pre mňa jedným z najlepších potešení v živote. Ubehlo niekoľko kilometrov, a keď už moja myseľ bola prislabá a bralo mi sily dokonca aj to, ak som sa príliš na niečo sústredila, pomohli mi ostatní bežci a ľudia popri trati. Buď mi ponúkli hroznový cukor, vodu, pridali povzbudivé slová alebo „vyhecovali“ tak, že mi bolo trápne zastaviť a nebežať v rámci možností. Bola som veľmi milo prekvapená, keď som niektorých počula vykrikovať svoje meno, napísané na štartovom čísle. Nikdy predtým ma nevideli, no aj tak sa cítili zodpovední za to, že ma „doženú“ do cieľa.

Keď sa mieša bolesť s odhodlaním a slzy s úsmevom

Zrazu som zbadala pred sebou auto s časomierou. Bol to presne ten kritický časový úsek, na ktorom, pokiaľ človek nedosiahne určitý čas, tak ho diskvalifikujú. Prebehla som tridsiaty tretí kilometer a do očí mi bil čas 3:16. Spokojne som sa pousmiala a opäť sa mi dobehnutie do cieľa nezdalo až také nedosiahnuteľné a vzdialené. Mohla by som to zvládnuť a v celkom slušnom čase. Kilometre pomaly odsýpali, no mala som na mysli, ako veľa ľudí hovorí, že posledných päť kilometrov je najťažších, ubiehajú dvojnásobne pomaly a prichádzajú kŕče. Psychika bola v poriadku, pretože som tento pocit zatiaľ nemala. No medzi tridsiatym piatym a tridsiatym šiestym kilometrom ma začali neuveriteľne ťahať achilovky. Mala som pocit, že mi ich odtrhne od zvyšku nôh. Čo spravím? Prestanem na chvíľu behať a prejdem do chôdze. Pomohlo to, chôdza mi nespôsobovala takmer žiadnu bolesť. Ale takto sa výrazne zhorší môj čas. Rozhodla som sa teda, že skúsim variant rýchlej chôdze, využijem svoje dlhé nohy a v konečnom dôsledku to bude možno v tejto situácii efektívnejšie ako beh. Dobre som si to vymyslela, pretože onedlho som dokázala predbehnúť aj niektorých bežcov, ktorý môj spôsob celkom schvaľovali. Znova som bola spokojná, ako som dokázala zo svojej krízy ešte vyťažiť. Takouto rýchlou chôdzou som prešla tri kilometre a potom som pomaly začala striedať beh a chôdzu. Dalo sa to.

A tak, keď sa pred mnou zjavila značka so štyridsiatym prvým kilometrom, pozbierala som zvyšky ušetrených síl a rozbehla som sa najrýchlejšie ako to šlo. Po niekoľkých minútach som si však povedala, že som predsa len asi priskoro zrýchlila, pretože sa mi začali zatvárať oči, točiť hlava a nohy šli len silou zotrvačnosti. No už som sa blížila k cieľu, o čom ma veselo s pokrikom informovali diváci. „Poď do toho! Dáš to! Dobrá si, ideš! Zrýchli! Už si tam! Paráda!“ znelo z chodníkov, krčiem a reštaurácii. Vystrúhala som na mojej zničenej tvári úsmev od ucha k ucha, že to určite vyzeralo ako grimasa na pokrivenej klaunovej maske. Ale predsa som zrýchlila. No úsmev sa mi chvíľami lámal do plačlivého výrazu a v očiach sa zbierali slzy. A ešte k tomu všetkému mi zrazu vlietla mucha do oka. Vyzerala som už trocha ako retardovaná. Uslzená, žmúriaca, ledva stojaca na nohách. Ostávalo posledných dvesto metrov. Na časomiere som hmlisto videla čas niečo okolo 4:40. Prešla som do šprintu. Asi zdochnem. Šľahne ma tu o zem. Odtrhne mi nohy aj ruky. Posledných pár metrov. Ešte vidím pred sebou ľudí, ktorých môžem predbehnúť. Áno, áno, už nemám čo stratiť, dám do toho všetko. Obehla som ich. Posledné kroky. Vystrúham šťastný úsmev. Som v cieli!

Priestor pre šťastie

Oprela som sa o kolená. Fú, nedochádza mi to... Naozaj som to dala? Organizátor vedľa mňa sa ma pýta, či som v pohode. Nosidlá, maséra a tonu jedla a pitia poprosím. Uškrnula som sa v duchu. „Ale áno, len mi vlietla mucha do oka,“ odpovedám, snažiac sa zbaviť problému, ktorý mi strpčil posledné metre môjho boja. Zasmial sa a ja som sa pobrala k stánkom s vodou a jedlom. Monika, zabehla si to, teraz je čas na hody! Nabrala som si do náručia všetko možné a potom som svoju zničenú telesnú schránku zložila na lavičku. Určite to nebol dobrý nápad. O pár minút som sa nevedela zdvihnúť, a keď sa mi to konečne podarilo, nohy mi už nepatrili. Ale bolo mi to v konečnom dôsledku úplne jedno, chodila som po celom maratónskom areáli, vychutnávala si atmosféru, povzbudzovala ostatných dobiehajúcich a bola nekonečne šťastná. Vyčerpala som sa až tak, že už som nebola schopná žiadneho iného pocitu. A presne takto jednoducho zistíte, aký stav duše je pre človeka najprirodzenejší. Keď nedokáže riešiť nič iné, zostáva tu konečne priestor pre šťastie. Je to napohľad také prosté, no pritom pre mnohých ľudí nedosiahnuteľné. Čo je pre človeka väčším ocenením jeho dlhodobého úsilia ako pocit šťastia v cieli? Prvý maratón je úspešne za mnou, no rozhodne nie posledný, pretože chcem byť v živote šťastná stále :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?